Keď poviete slovo „fotograf“, väčšina ľudí si predstaví človeka, ktorý stojí za objektívom, upravuje svetlo, hľadá dokonalý záber. Ale názov „fotograf“ môže byť zavádzajúci. Akoby všetko, čo robíme, bolo len o stláčaní spúšte. Pravda je však taká, že fotenie, hoci je jadrom našej práce, zaberá len malú časť našich dní.
Plánujem. Plánovanie je základ všetkého. V kalendári si označujem fotenia, termíny na odovzdanie, upratovacie dni (tie na disk, nie v byte). Organizujem. Bez toho by som bola stratená v chaose, ktorý si zdanlivo vytváram sama. Dolaďujem tabuľky – áno, tie nenávidené, ale užitočné tabuľky. Nie sme kamaráti, ale rešpektujeme sa.
Učím sa. Fotografovanie je nekončiaca škola. Čítam články, sledujem nové techniky a triky, a všetko, čo mi príde zaujímavé, si zapisujem. Som ako ten žiak v škole, ktorý si myslí, že raz bude na všetko pripravený.
Píšem. Premýšľam. Upratujem – tentoraz v počítači, kde každá fotografia potrebuje svoje miesto. A potom prichádza fáza úprav. Niekoľko hodín strávených pred obrazovkou, kde sa každý detail ladí tak, aby záber mal presne tú správnu atmosféru.
A popritom? Pijem kávu. Veľa kávy. Nie preto, že som unavená, ale preto, že káva je mojou najobľúbenejšou spoločníčkou. Je ako bodka za každou časťou môjho dňa.
Ale tá najdôležitejšia časť môjho života? Ste vy. Vy, ktorí mi dôverujete, aby som zachytila vaše okamihy. Vy, ktorí nehľadáte len obrázky, ale príbehy. Hľadám vás – niekedy cez sociálne siete, inokedy cez odporúčania – a vy hľadáte mňa.
A keď sa nájdeme, funguje to len vtedy, ak medzi nami preletí iskra. Ak si rozumieme, ak máme spoločnú predstavu o tom, čo je dôležité a krásne.
Takže, čo robím, keď nefotím? Pripravujem sa na to, aby som mohla byť súčasťou vášho príbehu. A pracujem na tom, aby to stálo za to – pre vás, pre mňa, pre každú ďalšiu fotografiu, ktorá nás spojí. Pretože fotografia nie je len o technike. Je to o vzťahoch. A o tom, že keď to funguje na oboch stranách, vzniká niečo naozaj jedinečné.
