Ak sa obávate, že pózované fotenie bude pre vás príliš stresujúce, možno budete mať skvelý zážitok s introvertným fotografom s dokumentárnym prístupom.
AHOJ, JA SOM TONKA
Som dokumentárna fotografka a pohybujem sa tam, kde sa veci naozaj dejú. Najčastejšie v Košiciach a na východnom Slovensku, ale dobrý príbeh nemá hranice – prídem tam, kde ma potrebujete. Reportážna fotografia ma baví preto, lebo neklame. Nezastavuje dianie, nehovorí ľuďom, kam sa majú postaviť, a nesnaží sa veci vylepšiť. Len ich zaznamenáva. Presne tak, ako sú. A to je dôležité – lebo spomienky majú najväčšiu hodnotu vtedy, keď sú pravdivé. Fotím pre vás. Pre ľudí, ktorí chcú mať uložené to podstatné, nie len to pekné. Chaos, smiech, ticho, drobné detaily, ktoré by inak zapadli. Lebo život nie je uhladený. A našťastie ani nemusí byť. Som samouk, mama a pozorovateľka – zvyknutá byť v strehu, vnímať drobnosti a reagovať rýchlo. Aj preto viem byť nenápadne prítomná presne vtedy, keď sa deje niečo dôležité. To, čo dnes vyzerá obyčajne, bude raz dôkazom, že ste tam boli. A že to stálo za to.
Prečo by ste si mali vybrať mňa?
Vidím v obyčajnom to výnimočné
Verím, že pravdivé a autentické fotografie sú najdôležitejšie a najzmysluplnejšie zo všetkých. Moje fotografie nevyžadujú epické pozadie, nepotrebujú aby sa všetci usmievali a hovorili syr, snažím sa zachytiť bežné okamihy v živote a vytvoriť z nich výnimočné zábery.
Všímam si maličkosti
Som nenápadný divák a všímam si maličkosti.
Jemný dotyk matky, grimasy detí, gestá, nenápadné bozky, dojímavé objatia. Každodenné maličkosti sú v skutočnosti to, čo je podstatou našich životov.
Som tichý pozorovateľ
Mám tendenciu venovať pozornosť veciam alebo zachytávať momenty, ktoré si často ani nevšimnete alebo ich prehliadnete. Pozerám sa pod povrch a rešpektujem, aký výnimočný ste vy a váš život. Ak hľadáte nenápadného pozorovateľa, ktorý sa sústredí rovnako poctivo na malé aj veľké chvíle, ktoré tvoria váš život, vašu rodinu, dôležité miľníky ale aj všedné chvíle, ste na správnom mieste.
MOJA MISIA
Čas sa zastaviť nedá. A úprimne – ani by nemal. Dá sa však zachytiť, kým prejde. Všimnúť si ho v drobných momentoch, ktoré by inak zmizli bez stopy. V pohľadoch, gestách, chaose aj tichu. V tom, čo sa deje mimo hlavného programu. Prežívať chvíle neznamená mať všetko pod kontrolou. Znamená to dovoliť si byť prítomní. Bez póz, bez nátlaku, bez snahy zapôsobiť. Presne vtedy vznikajú obrazy, ktoré majú význam aj o roky neskôr. A spomienky? Tie nie sú pre dnešok. Sú pre budúce „pamätáš sa?“. Pre dni, keď sa bude hľadať dôkaz, že to celé nebol len pocit. Že sa to naozaj stalo. Nezastavujem čas. Len ho nenechám zmiznúť bez stopy.