Neplánovala som to. Zaskočila som za kolegyňu a zrazu som stála na mieste, kde sa neoslavuje pozlátko, ale dôstojnosť. Počas oslavy Dňa Rómov, pri fotení pre Cestu von, som sa ocitla v tichu, ktoré malo váhu. Nie preto, že by tam nebol smiech. Bol. Detský, živý, úprimný. Ale popri ňom sa dialo niečo hlbšie. Niečo, čo sa často prehliada – a ešte častejšie nevidí.

Priestor, kde sa budúcnosť nemení krikom, ale každodennou prácou. Pre deti, ktoré by inak mohli zostať na okraji. Pre rodiny, ktoré nepotrebujú ľútosť, ale príležitosť.
Pre ľudí, ktorí chcú stáť pevne – na vlastných nohách. Program Zebry (Cesta von) nie je len projekt. Je to dlhý, vytrvalý zápas s nespravodlivosťou, ktorá sa dedia po generácie. A to, že som to mohla na chvíľu pozorovať cez objektív…bola česť.

Nie vždy vieme, že sme na správnom mieste. Niekedy nás tam privedie ticho. A zanechá v nás niečo, čo sa nedá odfotiť. Ďakujem  – občianskemu združenie Cesta von za dôveru a za prácu, ktorá má zmysel aj tam, kde ju nie je vždy vidieť.