Prvý týždeň fotografickej výzvy: keď farby odhalia viac než len obraz – Tvorím obraz skutočných príbehov – také, ktoré nevznikajú na povel ale prirodzene plynú

Rate this post

Prvý týždeň fotografickej výzvy

Keď farby odhalia viac než len obraz

Túto fotografickú výzvu som prvýkrát zazrela na Instagrame. Nechala som sa ňou inšpirovať – ale ako vždy, robím si veci po svojom.
Instagramové výzvy totiž často fungujú rovnako: rýchlo odfotiť, rýchlo zdieľať, ideálne hneď, kým je to „in“. O týždeň už po tom ani pes neštekne. A o nejakom hlbšom zmysle ani nehovorím. Úprimne – tento instantný trend ma dlhodobo irituje. Všetko teraz, všetko rýchlo, všetko viditeľné. A ja sa s týmto spôsobom fungovania sociálnych sietí len ťažko stotožňujem. Hovorím to už dlho.

V mojej výzve nejde o rýchlosť.
Nejde o to, či to hneď zdieľam.
Ani o to, či to zdieľam vôbec.
A už vôbec nejde o trend, ktorý o týždeň zmizne.

Od tejto výzvy chcem, aby mala hlbší zmysel. Pridanú hodnotu. Fotografia je tu pre mňa len nástroj – nie cieľ. Môj výstup nie sú fotky, ktoré vznikli za hodinu. Dávam si čas. Dávam si priestor.

Prečo vlastne?

Pretože je to pre mňa príjemný a kreatívny spôsob, ako sa stíšiť, spomaliť a byť viac pozorná. A to mi v živote úprimne nejde. Len tak sa zastaviť. Nechcem čakať, kým ma zastaví choroba, nehoda alebo niečo podobné. A tak si volím toto. Ako malú duševnú hru.

Hneď prvý týždeň mi bez milosti ukázal moje slabé miesta.
Ako som rozlietaná.
Nepozorná.
Zahltená.

A to prvé uvedomenie bolo vlastne fajn. Lebo počas bežného dňa idem väčšinou na autopilota. Nezastavujem sa, nevšímam si, len fungujem. Taká drobná úloha, ako cielene si všímať zelenú farbu, ma začala jemne prebúdzať. A klásť mi otázky.

Čo všetko mi táto malá úloha po týždni ukázala?

Že byť pozorný, sústredený a vnímavý je omnoho ťažšie, než som si myslela. Úprimne som očakávala, že nazbieram veľa pekných, možno aj kreatívnych záberov. Nemám ich veľa. A nie sú ani extra kreatívne.

Zo začiatku ma to trochu hnevalo.
Samozrejme – na internete vidím z týchto výziev krásne fotky. Ľudia sú na zaujímavých miestach, v inom rozpoložení, v „kreatívnom móde“. Ja na druhej strane žijem úplne obyčajné dni. Práca, rodina, oddych, povinnosti, problémy.

Neplánovala som si nič špeciálne len preto, aby som mala „lepší“ obraz. Všetky fotografie vznikli počas dní, ktoré plynuli prirodzene, bez veľkých plánov. A práve tam som sa musela zmieriť s tým, že moje obrázky jednoducho nebudú ako z Instagramu.

A viete čo? Ani ich také nechcem. Majú byť také, aký je môj život. Skutočné. Nedokonalé.

Táto úloha ma zároveň motivovala ísť inou cestou – zostať niekde dlhšie, pozornejšie sa poobzerať, aj keď na prvý pohľad tam nebolo nič „zaujímavé“. Snažila som sa netlačiť na výsledok. Ak sa mi v nejaký deň nepodarilo nič odfotiť, nič sa nedialo. Boli dni, keď som na výzvu úplne zabudla. Stane sa.

Ale presne o tom to je.
Uvedomiť si to.
A začať s tým pracovať.

Jedna malá úloha – a koľko vecí z nej vychádza. Fascinujúce. Som vďačná za inšpiráciu, ktorú som našla online. A zároveň som rada, že si túto výzvu robím po svojom. Prvý týždeň je za mnou. A ja sa úprimne teším na ďalší – na to, čo mi ešte odhalí. K obrázkom, ktoré som zachytila, by som chcela napísať ešte viac. Ale to si nechám nabudúce. Možno. Nesľubujem. Ak bude priestor.

A teraz ma zaujíma…

Je tu niekto, kto si niečo podobné už skúšal? A ak nie – je tu niekto, kto by sa chcel pridať? Kľudne len sám pre seba. Bez tlaku. Bez zdieľania. Len tak.