Doma. V priestore, kde sa deň začína aj končí.  Kde sa   ľudia  nehrajú na verziu seba, ktorú by chceli niekomu ukázať. Sú takí, akí sú každý deň.

Dom má pamäť. V stenách je uložené, kto kam odkladá hrnček, kde sa zvyčajne zbierajú deti, kto má rád ticho a kto ho vždy naruší. A keď sa fotí práve tam, netreba nič meniť ani zlepšovať. Veci sa dejú tak, ako sa dejú vždy.

Fotenie doma má pre mňa zmysel práve preto, že nevzniká „udalosť“. Je to obyčajné popoludnie s vôňou pečenia, rozhovormi, s niečím rozliatym, niečím zabudnutým na stole. Ja som tam len na chvíľu. Skôr pozorujem, než zasahujem.

Takto vznikajú fotografie, ku ktorým sa dá o pár rokov vrátiť bez pocitu, že sú cudzie. Pripomínajú skôr pocit než moment — ako to doma vyzeralo, keď boli deti malé, keď bol svet ešte v tomto tempe.

S blížiacimi sa sviatkami máme tendenciu všetko uhladiť. Upratať, stíšiť, naaranžovať. Možno pritom niečo dôležité uniká. To, čo sa nedá naplánovať ani zopakovať.

Prajem vám Vianoce, v ktorých nebude treba nič „robiť správne“. Len byť tam, kde sa cítite doma.