Foto-príbehy z obyčajného dňa

Vždy, keď si vytiahnem novú tému, deje sa u mňa to isté.
Najprv premýšľam.
Potom pozorujem. Rozhliadam sa okolo seba. Všímam si veci, ktoré by som inokedy preskočila.
Až niekde okolo tretieho dňa sa začnem pozerať cez foťák.

Myslela som si, že to bude inak.
Že hneď ako vytiahnem tému, automaticky začnem fotiť.
Že sa prepnem do výkonového režimu: téma → foťák → výsledok.

Lenže nie.
Prirodzene si to pýta úplne iný postup.

Najprv si téma musí sadnúť.
Musí sa prejsť mojím dňom.
Musí si ku mne nájsť cestu medzi varením, prácou, tichom, chaosom aj obyčajnými momentmi.

A až potom má zmysel zobrať foťák do ruky.

Keď som si to dovolila, prestala som hľadať „ten správny veľký príbeh“.
Prestala som sa naháňať.
Prestala som mať pocit, že niečo mi uteká.
A zrazu som začala vidieť viac.

Nie preto, že by sa svet zmenil.
Ale preto, že som konečne spomalila ja.

Príbeh totiž nie je destinácia.
Nie je to výlet, na ktorý si musíš vziať dovolenku, zbaliť techniku a pripraviť si plán B, C a nervy.
Príbeh je spôsob, ako sa pozeráš.

A v bežnom dni ich je prekvapivo veľa…

Príbeh totiž nie je destinácia.
Nie je to výlet, na ktorý si musíš vziať dovolenku, zbaliť techniku a pripraviť si plán B, C a nervy.
Príbeh je spôsob, ako sa pozeráš.

A v bežnom dni ich je prekvapivo veľa. Len sú tiché. Nenápadné. A väčšinou nemajú potrebu kričať „odfoť ma!“.

Začala som si všímať, že:

– jeden obyčajný deň jedného človeka má viac vrstiev než polovica inscenovaných projektov
– ruky často povedia viac než tvár (a hlavne sa menej pretvarujú)
– to, čo sa deje medzi momentmi, býva často silnejšie než samotná „akcia“

A že chaos…
Chaos je vlastne len rozprávaný príbeh bez editora.

Jeden deň, jeden človek

Keď sa sústredíš len na jedného človeka, zrazu sa svet zjednoduší.
Nemusíš riešiť všetko.
Stačí ráno, poobedie, večer.
Trochu únavy, trochu smiechu, trochu ticha.
A bum – máš príbeh. Bez dramatickej hudby.

Ruky hovoria (a nikdy neklamú)

Ruky pri varení, viazaní šnúrok, hladkaní psa, písaní správy, objatí.
Ruky sú pracovité, unavené, nežné aj nahnevané.
A hlavne – nepózujú.
Čo je pre mňa obrovské plus.

Ticho medzi momentmi

Toto je moja slabosť.
Nie výbuch smiechu, ale moment po ňom.
Nie hra, ale dieťa sediace na zemi, keď je po všetkom.
Nie káva… ale ten pohľad z okna, keď už je skoro studená.
Tu sa príbehy nerozprávajú nahlas.
Tu sa šepkajú.

Chaos vs. pokoj

Rozhádzaná kuchyňa vs. večerné ticho.
Hlučný deň vs. spánok.
Plná hlava vs. prázdny pohľad.
Ten istý priestor. Ten istý deň.
Len iný rytmus.
A presne tam je príbeh. V kontraste.

Veci, ktoré používame každý deň

Kľúče. Hrnček. Topánky. Bunda. Mobil.
Predmety sú pamäť.
Keď z nich odoberieš človeka, paradoxne ho začneš cítiť ešte viac.
Bez ľudí – a pritom úplne o nich.

Svet očami dieťaťa

Nižšie. Pomalšie. Bližšie k zemi.
Kolienka, omrvinky, špinavé ruky, tiene na stene.
Žiadne vysvetľovanie.
Len čistý zážitok.
A občas aj jemná lekcia pre nás dospelých, čo máme pocit, že už „vieme“.

Jedna miestnosť, veľa príbehov

Jedna kuchyňa.
Ráno plná života, poobede chaos, večer ticho.
Svetlo sa mení. Energia sa mení.
A miestnosť si pamätá všetko.
Aj to, čo my už nie.

Malé rituály

Káva ráno.
Obúvanie topánok.
Večerné čítanie.
Ukladanie hračiek… alebo ich ignorovanie
Rituály sú nenápadní hrdinovia našich dní.
Držia veci pokope, aj keď sa všetko ostatné rozpadá.

Láska bez póz

Nie bozk.
Ale ruka na chrbte.
Pohľad.
Spoločné ticho.
Zdieľaná únava.
Veľmi silné. Veľmi pravdivé.
A veľmi nefotogenické… pokiaľ sa pozeráš povrchne.

Jeden pocit

Vyber si jednu emóciu.
A drž sa jej.
Nehádaj sa s ňou.
Neutekaj od nej.
Nechaj ju viesť farby, svetlo, kompozíciu.
Príbeh sa postaví sám.

A tu sa kruh uzatvára.

Malý tip od dokumentaristky:
Nehľadaj „zaujímavé veci“.
Hľadaj pravdivé veci.
Tie sú vždy zaujímavé.
Stačí byť viac pozorný. 

Tento týždeň teda nejdem fotiť „príbeh“.
Idem žiť.
A pozerať sa.
A veriť, že to úplne stačí.