Keď sa život zamotá: Ako som
k foteniu pridala ešte jednu skvelú robotu
Od februára sa u mňa dejú veci. Také tie „dospelácke zmeny“, ktoré nevoňajú instantným motivačným citátom, ale skôr reálnou potrebou a pocitom, že je čas na posun. A že sa možno trochu zmením ja, a tým aj všetko okolo.
Fotenie ma formovalo. Ale aj unavilo.
Fotka bola osem rokov mojou výpoveďou, prácou aj spôsobom, ako som zabezpečila rodinu. A poviem to na rovinu – chvíľami to bolo krásne a euforické, ale v posledných dvoch rokoch ma to začalo pomaly žmýkať. Nielen časovo, ale hlavne mentálne.
Stále byť online, stále niečo tvoriť, stále niečo predávať. Tváriť sa, že rozumiem algoritmom aj trendom, že sa viem predať, že mi nevadí neustále zdieľať. Lenže pravda bola inde.
Neviem sa predať. A vlastne – ani nechcem.
Aj keď verím v to, čo robím, nejde mi to „natlačiť do sveta“ ako nový produkt na poličku v supermarkete. A možno je to tak v poriadku. A možno práve preto som začala hľadať niečo ďalšie.
Z fotky do nadácie. Skok do vody, ktorá ma objala.
Začala som posielať životopisy. Nie preto, že by ma fotka prestala baviť, ale preto, že som cítila, že potrebujem ďalší pilier – niečo, čo bude dávať zmysel a nebude na mne stáť celé moje prežitie.
A jeden z tých životopisov putoval do Karpatskej nadácie. Nevedela som, čo čakať, ale vedela som, že by som tam veľmi chcela byť.
Výberko prebehlo rýchlo – až podozrivo rýchlo. A potom ten telefonát: „Vybrali sme si vás.“
Nie, neplakala som. Len som neverila. A potom som sa začala tešiť. Veľmi tešiť.
Čo vlastne robím v Karpatskej nadácii?
Nie, nie som fotografka nadácie. Aj keď mám často priestor na realizáciu.
Primárne sa starám o tím nadácie a som súčasťou vzdelávacieho programu MyMachine – a to je úplná pecka. Kreatívny proces, ktorý prepája deti, študentov a technikov, aby spoločne vytvárali reálne funkčné vynálezy podľa detskej fantázie. Je to taká symbióza na všetkých frontoch.
A čo sa týka tímu? Malý. Šikovný. Poctivý. Ľudský.
Každý deň sa niečo nové naučím. A každý deň ma prekvapí, koľko sa dá dokázať aj bez svetiel reflektorov.
Mix, ktorý môže pôsobiť chaoticky
Niektorí ste si možno všimli, že moje príspevky na sociálnych sieťach sú… chaotické? No hej. Sama ešte hľadám ten jazyk, ako prepájať fotku, neziskovku, kreatívne spolupráce a život tak, aby to dávalo zmysel.
Ale jedno viem: všetko, čo robím, robím so srdcom.
Aj keď to nie je vopred naplánované. Aj keď to nie je dokonale zabalené v lifestylovom vizuáli.
A čo fotenie? To ide ďalej. Len s novým dychom.
Nevzdala som sa ho. Práve naopak. Fotenie života, každodenných momentov, veľkých aj malých radostí – to ma stále baví. Možno ešte viac než predtým, lebo už na tom nestojí všetko. Je to moja srdcovka, nie jediný záchranný čln.
Záver, ktorý nie je záverom
Tento príspevok nemá byť výkrikom do tmy ani oznamom veľkej zmeny. Je to len malá reflexia toho, kde som teraz. Medzi dvoma svetmi, ktoré sa prepletajú – svet fotografie a svet neziskovky.
A aj keď sa to môže zdať ako zvláštna kombinácia, pre mňa to má hlboký zmysel. A hlavne – konečne sa v tom všetkom cítim dobre.
Chceš vedieť viac o programe MyMachine a úžasných veciach, v ktorých ma prsty Karpatská nadácia? Kukni sem:
MyMachine a Karpatská nadácia
