Prečo som si doteraz nemohla dovoliť takéto fotenie?
Nie preto, že by som nechcela. Práve naopak – toto sú presne tie fotenia, ktoré som vždy túžila robiť. Kde je duša, zmysel, emócia. Lenže realita je taká, že keď sa fotením živíš, musíš zarábať. A na niečo takéto často jednoducho nie je čas. Komerčné fotenia, termíny, klienti, faktúry. Poznáš to.
Ale teraz – konečne – sa otvoril priestor. A ja som ho chytila oboma rukami. A zistila som niečo dôležité: Toto nie sú „len“ fotenia. To sú momenty, ktoré ti ostanú pod kožou. Stretnutia, ktoré ťa naučia viac ako roky v škole. Ľudia, ktorí ťa inšpirujú. A spolupráce, ktoré nie sú jednorazové – sú silné, dlhodobé a autentické.
Prečo potrebujeme dokumentovať realitu a pravdu taká aké je?
V dobe, keď každý retušuje realitu do filtra, má dokumentárna fotografia obrovskú silu. Je to svedectvo. O chvíľach, ktoré by inak zapadli prachom. O ľuďoch, ktorých by sme možno nikdy nespoznali. O príbehoch, ktoré by zostali nevypovedané.
Nie všetko sa dá vygoogliť. Nie všetko sa dá pochopiť z titulku. Ale keď sa pozrieš do očí niekomu cez fotku – fotku, ktorá je skutočná, neretušovaná, úprimná – zrazu vidíš viac. A práve preto musíme dokumentovať. Nie pre lajky. Pre pravdu.
Čo nás spája a čo nás delí?
Jednoduchá odpoveď by bola – veľa vecí. Ale keď sa prestaneme pozerať zhora, zistíme, že tých spoločných menovateľov je viac než si myslíme. Radosť, starosť o deti, túžba po rešpekte, po lepšom živote. To všetko máme rovnaké – bez ohľadu na farbu pleti, adresu alebo rodokmeň.
Problém je, že často sa nezaujímame. A keď sa nezaujímaš, nechápeš. A keď nechápeš, súdiš. Až keď vstúpiš do ich sveta – a to sa mi podarilo cez foťák – pochopíš, že všetci túžime po tom istom. Len nie každý má rovnaký štart.
Moje osobné prekvapenia a lekcie
Šla som tam s istou predstavou. S očakávaním. No realita ma prekvapila. A príjemne. Vidieť mladých Rómov, ako bojujú za svoju budúcnosť, ako makajú na sebe, ako sa snažia presadiť vo svete, kde ich často berú ako „problém“ – bolo to silné. A občas aj dojímavé.
Bola som svedkom momentov, ktoré sa nedajú nainscenovať. Skutočný smiech. Nervozita pred vystúpením. Hrdosť v očiach rodičov. A to sú veci, ktoré ako dokumentárna fotografka nemôžem ignorovať. Práve naopak – musím ich zachytiť. Musím ich ukázať.
Odkaz pre všetkých, ktorým je to "jedno"
Možno si myslíš, že sa ťa to netýka. Že to je „ich problém“. Ale pravda je taká, že je to náš spoločný problém. Ak budeme tolerovať systém, ktorý hádže ľudí do jedného vreca, sami sa raz v tom vreci ocitneme.
Preto prosím – zastav sa. Otvor oči. Zaujímaj sa. A ak nechceš, aspoň nesúď. Pretože každý človek, ktorého som cez ZEBRY stretla, by si zaslúžil rešpekt, nie predsudky.
Záver: Toto nie je posledné fotenie. Toto je začiatok.
Tento projekt nebol „jednorazovka“. Bol to začiatok. Niečo sa vo mne zlomilo – a zároveň poskladalo. A viem, že chcem a budem pokračovať. Lebo ak mám foťák a hlas, ktorý môže sprostredkovať niečie príbehy – tak by bola chyba mlčať.
1. Čo je projekt ZEBRY od Cesty von?
ZEBRY sú mentorský program pre mladých Rómov, ktorí chcú dosiahnuť viac – vo vzdelaní, živote, kariére. Pomáhajú im lepšie sa zorientovať v spoločnosti.
2. Prečo je dôležité dokumentovať takéto projekty?
Lebo realitu často nevidíme. Dokumentárna fotografia ukazuje pravdu – bez filtra, bez štylizácie. Približuje ľudí, ktorí bývajú prehliadaní.
3. Čo ti tento projekt dal ako fotografke?
Hlboký zážitok, nové kontakty, silné príbehy. A chuť pokračovať v tom, čo má zmysel.
4. Ako môžem ja pomôcť?
Zaujímaj sa, nesúď, podporuj organizácie ako Cesta von. A hlavne – rozprávaj o tom ďalej.
5. Je romská kultúra naozaj taká krásna, ako hovoríš?
Áno. Ale musíš sa na ňu pozrieť s otvorenou mysľou a srdcom.
6. Budú ďalšie podobné fotenia?
Dúfam, že áno. Tento projekt mi dal krídla a nové smerovanie. A keď ma to niekam zavedie, rada sa o to podelím znova.
Na záver...
Ak si to dočítal(a) až sem – ďakujem. Možno si dnes zmenil(a) uhol pohľadu. A možno si si len uvedomil(a), že aj foťák môže byť zbraň. Nie proti ľuďom, ale za ľudí.
