Tento veselý zimný príbeh nebude o portrétoch detí za umelým pozadím, nebude to len zopár zinscénovaných smejúcich sa fotografií detí a nebude to ani „dokonalé“. Bude to také, aké to tam v skutočnosti bolo. Aby som takýto príbeh mohla zaznamenať, potrebujem 2-3 hodinky čas. Je mi stále potešením stráviť tieto chvíle  v takejto zábavnej a milej spoločnosti. 

Ráno je už v jasličkách veselo, pretože cez noc napadal sneh a detí sa už veľmi tešia von. Ani sa im nečudujem. Snehu je čo raz menej a už je to pomaly vzácnosť, zažiť zimné šantenie. Obliecť, nastúpiť sa a šup užiť si snehovú nádielku.  Deti sa rozprchnú po ihrisku, robia sa anjeli, stavajú sa snehuliaci, guľuje sa a naháňa a zima sa zaháňa. Bol to mrazivý deň no nikomu z toho nezamrzol úsmev :-). Vymrznuté, vybehané a spokojné  deti sa vracajú dnu, kde im ich milé vychovávateľky servírujú teplé jedlo. Deti sa medzi tým hrajú a tvária, že tu nie sú :-). Šup, šup niečo rýchlo zjesť a už sa ide opäť šantiť a spoločne sa hrať.  Každý sa môže na chvíľku zabávať po svojom. Je totiž čas na voľnú hru. Kreativite sa hranice nekladú. Oddych, hry, spoločne alebo o samote, je to chvíľka kedy sa môžu deti realizovať po svojom. Slniečko príjemne svieti do miestnosti a na deti pomaly padá únava. Tempo sa spomaľuje, hluk utícha, prichádza potreba viac sa mojkať a maznať. Milujúce vychovávateľky radi poskytnú svoju náruč na upokojenie sa pred spaním.  Tíško sa s deťmi lúčim a odchádzam s hrejivým pocitom, že sme si to všetci super užili.

Pre autentické momenty a zachytenie jedinečných osobností detí,  uprednostňujem dokumentárny prístup pred tradičnou formálnou fotografiou. Môj prístup je jednoduchý „nechávam deti robiť to, čo majú najradšej, hrať sa a nechať ich aby boli sami sebou“. Rodičom to tak poskytuje možnosť vidieť ako sa ich deti v jasličkách mali, čím a ako tam trávili čas, s kým sa hrali, čo robili, čo sa naučili a aké pokroky urobili. Sú to spomienky, ktoré si deti pamätať nebudú ale tieto zvečnené autentické okamihy  im ich pripomenú.